Váš kontakt: Auracentrum s.r.o Béla Kiss
+421903217768

Referencie

Váš partner

Terapia ciev ako svojpomocné liečenie syndrómu vyhorenia

Burnout

Fyzikálna terapia ciev BEMER pomocou elektromagneticky prenášaných stimulačných signálov stimuluje čerpacie pohyby v najmenších cievach. Vďaka tomu opäť dochádza k normalizácii toku krvi v oblasti mikrocirkulácie. Bunky nášho tela sú tak znova lepšie zásobené a sú preto schopné plniť rozmanité úlohy. Fyzikálna terapia ciev BEMER celkovo podporuje telesné regulačné mechanizmy nevyhnutné pre proces regenerácie a rehabilitácie. Terapia sa dá ako utišujúce opatrenie použiť napríklad na:

  • zlepšenie zásobovania orgánov a tkanív, a tým pádom na účely regenerácie
  • na podporu imunitného systému
  • na zvýšenie telesnej výkonnosti
  • na zvýšenie duševnej výkonnosti
  • na tvorbu telesných a duševných výkonnostných rezerv

Terapia prispieva k prekrvovaniu najmenších ciev a pomáha tak telu zvládať jeho najdôležitejšie úlohy, ako sú napr. zotavenie, spánok a regenerácia či tvorba telesných a duševných výkonnostných rezerv. A to sú všetko záležitosti, ktoré v rámci svojpomocného zápolenia so syndrómom burnout nehodno podceňovať.

Informujte sa

Vaše kontaktné údaje

O syndróme burnout

Vyčerpáva vás každodenný kolobeh? Cesta k vyhoreniu

Ak vychádzame z údajov uvádzaných v aktuálnej štúdii OECD, mali by Nemci patriť medzi vskutku šťastných ľudí, pretože sa ľuďom v Nemecku v súčasnosti vedie tak dobre, ako nikdy doposiaľ. Zatiaľ čo krajiny zmietané krízou trpia rekordnou nezamestnanosťou, má v Nemecku viac ako 42 miliónov obyvateľov prácu – a to je tiež rekordné číslo. Zároveň za ostatné roky došlo nielen k zvýšeniu počtu zamestnaných ľudí, ale taktiež k navýšeniu ich príjmov. Zatiaľ čo v krajinách eurozóny príjem domácností po očistení od vplyvov inflácie medzi rokmi 2007 a 2013 poklesol o cca dve percentá, stúpol za rovnaké obdobie v Nemecku tento ukazovateľ o cca štyri percentá. Táto štúdia však opomína jedno – a to cenu, ktorú mnoho ľudí za svoj blahobyt musí zaplatiť. Nedostatok času, tlak termínov či nadmerné nároky na výkon sa stali, zdá sa, sprievodným javom mnohých pracovných pozícií. Aspoň to tvrdí publikácia „Správa o strese v Nemecku za rok 2012“, ktorú vypracoval Spolkový ústav ochrany pri práci a pracovnej medicíny (BAuA). Na účely tejto štúdie prebehla v rámci celej krajiny anketa, v ktorej sa takmer 18 000 zamestnancov mohlo vyjadriť ohľadom psychických nárokov, záťaže a následkov stresu súvisiacich s ich bežnými pracovnými dňami. Každý druhý Nemec sa cíti na pracovisku pod tlakom a sťažuje sa na to, že musí vybaviť priveľa úloh naraz. Každý piaty človek sa cíti byť absolútne preťažený. Vytvára to dojem, že strach zo zlyhania, perfekcionizmus a záplava podnetov žiaľ neodmysliteľne patria k všednému životu veľkého počtu ľudí. Čo však robiť, keď stres začne určovať náš život a keď sa nedokážeme vymaniť zo súkolia úplného vyčerpania ducha, duše i tela? Cesta k vyhoreniu vtedy už nebýva nijak dlhá. Predovšetkým v rozvinutých priemyselných štátoch západnej civilizácie sa zo syndrómu burnout akoby stalo všeľudové ochorenie. Ľudia sa cítia byť vyhoretí, majú pocit, že nemajú šancu zvládať neprestajný stres či pracovný tlak – množstvo trpiacich syndrómom burnout rastie a rastie. No akiste nie je správne spájať burnout výlučne s pracovnými podmienkami. Nové zistenia ukazujú, že symptómami vyhorenia trpia aj nezamestnané osoby. Svoju rolu tu teda určite zohráva nielen pracovný stres, ale za istých okolností aj konflikty súkromného charakteru.

Čo je to burnout?

Pojem „burnout“ po prvý raz definoval americký psychoterapeut Herbert Freudenberger. Opísal ním v 70. rokoch svoj stav po tom, ako dlhodobo pracoval nad svoje sily. Cítil sa vyhoretý, preťažený a absolútne vyčerpaný. Veď napokon samotný anglický výraz „burnout“ sa dá presne tak i preložiť – ide o vyhorenie. Burnout teda nie je v podstate nič iné než stav telesného a emočného „pocitu, že sme vyhoreli“. Ľudí postihnutých burnoutom sužujú symptómy ako strata síl, nespavosť či únava. Tieto príznaky bývajú sprevádzané extrémnym a neustálym tlakom na čas a výkon a neschopnosťou vypnúť v dobe voľného času. Častokrát sa to spája aj s pocitom, že za vykonanú prácu sa človeku dostáva príliš málo uznania. Celkovo to teda znamená stratu kvality života a radosti zo života. Na burnoute je nebezpečné to, že s ním previazané symptómy sa spočiatku pomerne dlho rozvíjajú viac-menej nebadane. Burnout sa nezvykne ohlásiť vopred, pretože máme dočinenia s pomaly postupujúcim procesom, ktorý sa vyznačuje rozličnými fázami.

Fázy syndrómu burnout

Veda pre priebeh jednotlivých fáz burnoutu vytvorila celý súbor kategorizácie a opisu. Tak napríklad už spomínaný americký psychoterapeut Herbert Freudenberger opísal tento priebeh ako dvanásťstupňový cyklus. Rôzni iní psychológovia, experti na burnout, terapeuti a zdravotníci zas jednotlivé cykly delia odlišným spôsobom. Príčinou tohto javu bude zrejme fakt, že jednotlivé fázy v praxi nemožno úplne jednoznačne od seba oddeliť či ich vymedziť, pretože sa navzájom miešajú alebo prekrývajú. Osoby zasiahnuté syndrómom burnout sa tak môžu nachádzať vo viacerých fázach/štádiách súčasne. K tomu sa navyše pridáva skutočnosť, že syndróm burnout podľa klasifikácie ICD (Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov) nepredstavuje samostatnú chorobu, ale skôr problém zvládania vlastného života. Takisto sa nedá zakaždým úplne jednoznačne stanoviť ani vymedzenie syndrómov burnout voči depresii. Nasledujúce delenie fáz priebehu si preto nenárokuje na všeobecnú platnosť, navzdory tomu si ho však dovolíme označiť ako zväčša príznačné: Prvá fáza vyhorenia: Pocit, že sme nenahraditeľní, pocit, že nemáme dosť času, že potláčame vlastné potreby, hyperaktivita. Možno však pozorovať aj prvé náznaky vyčerpania a únavy. Druhá fáza vyhorenia: Pocit, že sa nám nedostáva náležitého uznania, pocit vytriezvenia, hromadenie absencií, práca bez motivácie, preklopenie záujmu na voľnočasové aktivity. Tretia fáza vyhorenia: Emocionálne utiahnutie sa do vlastnej ulity, kolísanie nálad, podráždenosť, pocity viny, vnútorná prázdnota, opadnutie záujmu aj o voľnočasové aktivity, obmedzenie sociálneho kontaktov, pocit samoty. Štvrtá fáza vyhorenia: Prvé psychosomatické reakcie, ako sú napríklad poruchy spánku, stuhnuté svalstvo, oslabenie imunity či bolesti hlavy. Často možno badať zmenu stravovacích návykov, nebezpečenstvo zvýšenej konzumácie alkoholu a drog, častejšie požívanie pochutín ako tabak, káva atď. Piata fáza vyhorenia: Negatívny vzťah k životu, strata životnej perspektívy, pocit beznádeje a nezmyselnosti, zúfalstvo, myšlienky na samovraždu.

Čo treba robiť pri syndróme burnout?

Neexistuje žiaľ žiadna štandardná terapia, ktorá dokáže čeliť burnoutu alebo ktorá by dokázala postihnuté osoby dokonca vyliečiť. Dôvodom je skutočnosť, že vývoj syndrómu burnout vždy predstavuje osobnú reakciu na požiadavky na pracovisku (a poprípade v súkromnej sfére). Dotknutým ľuďom je ale k dispozícii celý rad terapií, medzi ktoré patria napríklad terapia rozhovorom, programy na zvládanie konfliktov, kognitívny tréning správania, semináre časového manažmentu atď. V neskorom štádiu je už bezpodmienečne potrebné vyhľadať pomoc odborného lekára, poprípade i formou stacionárnej terapie. Ak však stav psychického a fyzického vyčerpania ešte nepokročil tak ďaleko, dokáže človek veľa vecí riadiť sám a prevziať zodpovednosť za seba a svoje telo do vlastných rúk. V takomto prípade sa treba zamyslieť nad dvoma vecami: nad očakávaniami voči sebe samému a nad svojimi vlastnými nárokmi. Je tiež nápomocné identifikovať nerealistické očakávania a vzdať sa ich. Môže sa pritom pokojne stať, že človek dospeje k poznaniu, že bude zmysluplné, ak zmení prácu. Pokiaľ však máme dojem, že zmena pracoviska možná nie je, mali by sme sa aspoň postarať o dostatok voľného času. Každopádne je ale dôležité vrátiť sa k zdravému a usporiadanému životnému štýlu a pokúsiť sa opäť nadobudnúť telesnú i duševnú rovnováhu. Problematické sú pritom také stavy, keď už naozaj dochádza k uvedeným psychosomatickým reakciám, ako sú napríklad poruchy spánku, stuhnuté svalstvo, oslabenie imunity či bolesti hlavy. No aj tu je ešte stále možné na otázku „Čo treba robiť pri syndróme burnout?“ odpovedať možnosťami terapie. V zásade ide o to, aby sme znova aktivovali a podporili svoje vlastné liečivé sily. Pritom samozrejme treba vedieť, že imunitný systém tela je komplexná sústava, ktorá za pomoci rafinovaného nasadenia obranných mechanizmov dokáže odvrátiť cca 90 percent všetkých infekcií a rôznych iných útokov na naše zdravie. Súčasťou tohto komplikovaného obranného mechanizmu sú biele krvinky, odborne nazývané slovom leukocyty. Vyskytujú sa skoro po celom tele a v prípade infekcie alebo iných útokov na zdravie dochádza k ich aktivizovaniu, ktoré spúšťajú informačné proteíny alebo signálne molekuly. Avšak ani imunitný systém ako taký nie je nezraniteľný. Rozkladajú ho choroby a infekcie, ale tiež napríklad alkohol, drogy, spánkový deficit či priveľa stresu. Najmä spánok je v centre pozornosti, pokiaľ ide o naše vlastné ozdravné sily. Najnovšie výskumy preukázali, že práve v nočných hodinách dochádza k prerozdeleniu krvi v organizme. Pri imunologických procesoch tým pádom zohrávajú nočné spánkové fázy oveľa väčšiu úlohu, než sa dosiaľ predpokladalo. Fyzikálna terapia ciev BEMER tu prichádza do úvahy ako sľubná terapeutická možnosť mobilizácie človeku vlastných ozdravných síl.